Priama reč Jozefa Golonku: Zhubnou chorobou Slovákov je závisť

V týchto dňoch si pripomíname 100. výročie vzniku Československa. Budem otvorený a priamy. Keď sa po 1. januári 1993 rozdelilo, bolo mi smutno. Už Svätopluk kládol trom svojim synom na srdcia, že budú silnejší, ak budú držať spolu, no ak sa rozdelia, budú pre nepriateľa ľahkou korisťou. To sa stalo v prípade Slovenska i slovenského športu, ktorý – hoci medzičasom sa už etabloval na medzinárodnej scéne – rozdelením stále trpí.

Bol som kapitán československej hokejovej reprezentácie aj napriek tomu, že v tom čase sme v nej boli len dvaja Slováci, popri mne ešte brankár Vlado Dzurilla. Českí hráči si ma zvolili za vodcu. Bola to pre mňa veľká pocta. Stále často chodím do Česka, kde si nás Slovákov, ktorí sme pôsobili vo federálnych výberoch, veľmi vážia. Tým frustrujúcejšie pre mňa je, že u nás sa o bývalých reprezentantoch spoločného štátu takmer nehovorí.

A pritom nás nebolo veľa takých, ktorí sme šírili slávu Slovenska v drese Československa. Už len dostať sa do reprezentácie si vyžadovalo veľa úsilia. Mrzí ma, že prišlo k tejto neprávosti. Súčasný postoj mnohých vnímam ako nenapraviteľnú krivdu voči ľuďom ako Jozef Pribilinec, Ján Zachara, Július Torma, Jozef Plachý, Jozef Lohyňa, Ondrej Nepela, Vlado Dzurilla. Ospravedlňujem, ak som na niekoho dôležitého zabudol.

„Golonka na hrad!“ skandovali ľudia v šesťdesiatom deviatom na pražskom Staromestskom námestí.  A dnes už po mne doma ani pes neštekne. Ani po ostatných. Majster sveta Rudolf Tajcnár zomrel zabudnutý a opustený, ďalší bývalí skvelí hokejisti žijú v biede. A nie iba hokejisti. Boxer Zachara, ktorý prednedávnom oslávil úctyhodné 90. narodeniny, žije v mizerných podmienkach. Neurobili sme nič pre to, aby jeden z velikánov nášho športu mal dôstojný život. Nielen on, ale aj mnohí ďalší. Hoci dlhé roky šírili slávu našej vlasti, dnes poberajú almužny, nie dôchodky, aké by si zaslúžili.

Pred zimným štadiónom v pražských Holešoviciach stojí Golonkova socha. Český umelec zobrazil moju radosť po góle do bránky domáceho Švédska na svetovom šampionáte v roku 1962. Víťazi ankety o českého hokejistu roka dostávajú dnes jej miniatúru. Aj na Slovensku by mali stáť pamätníky športových velikánov bývalého Československa. Deti by sa o nich mali učiť v školách. Nás však opantáva závisť, zhubná choroba Slovákov. Trápi ma, že sme na velikánov československého športu zabudli.

Verím, že prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel navrhne a presadí, aby tých pár ešte žijúcich Slovákov, ktorí šírili slávu našej krajiny, malo slušný dôchodok. Veď úspešní športovci doniesli peniaze do tohto štátu. Počas môjho prvého pôsobenia v Nemecku som za osem mesiacov zarobil 33 000 mariek, z ktorých mi štátna organizácia Pragosport zobrala na daniach a rôznych poplatkoch až 69 percent. Kde sú tie peniaze? Kto mi ich vráti? Keď som sa stal dôchodcom, dostával som 150 eur mesačne…

Štát by sa mal o velikánov postarať. Aj oni sa zaslúžili o rozvoj športu u nás, mnohí pomáhali v prvých rokoch samostatnosti. Ja som bol tréner mužstva, ktoré v ťažkých podmienkach postúpilo na zimné olympijské hry do Nagana, pod mojím vedením hralo Slovensko prvýkrát na Svetovom pohári v Kanade.

Kto si na to dnes už spomenie?

Share Button